fbpx
RODINA
AntiCOVID: Nástrahy života v bubline a nástroje pre jeho kultiváciu
Denisa Zlevská, psychologička a zakladateľka projektu Vzťahovo
21. január 2021
Poctivo hľadať pravdu dá poriadne zabrať a nájsť ju vyžaduje poriadnu dávku sebapoznania. Pre človeka je charakteristický jeden fenomén, ktorý si často neuvedomujeme. Hoci je nám prirodzený a vlastný, jeho nereflektovanie spôsobuje mnohé konflikty a omyly. Je ním náš vlastný subjektivizmus.
Aj keď sa všetci fyzicky nachádzame v jednom priestore, každý z nás žijeme vo svojom vlastnom svete. Dôkazom tohto je fakt, že sa na všetko okolo nás pozeráme z vlastnej perspektívy, ktorá vytvára bublinu subjektivity. V nej platia naše vlastné „zákony“, princípy fungovania a rodí sa v nej naša „pravda“.
Subjektivita je objektívna pravda

V bubline si organizujeme udalosti a informácie tak, aby nám dávali zmysel a všetko do seba logicky zapadalo. Toto nám napokon vnáša pokoj do nášho fungovania a spätne posilňuje zákony bubliny. Podľa pravidiel fungovania v bubline si usporadúvame tak nové, ako aj predošlé zážitky, informácie, prežívanie. Vytvárame si príbeh života, v ktorom platia naše pravidlá, utvorené vlastnou históriou i históriou našich rodín, preferovaných ľudských spojení, chápania predošlých skúseností i predpokladov budúcnosti či reflektovania diania prítomnosti.

Predstavme si akúkoľvek situáciu, v ktorej sa nachádza viacero ľudí. Ak by ste sa každého z nich opýtali, čo sa v nej deje, dostali by sme viaceré príbehy o tej istej udalosti. Rôznorodé uhly pohľadu na jednu vec a jej príčiny, sú podmienené tým, na čo je zameraná naša pozornosť, čo vyhodnocujeme ako dôležité, aké máme preferencie, hodnoty, skúsenosti. Všetko sa deje automaticky, nevedome a my pritom máme pocit poznania pravdy a prežívania objektívnej reality, za ktorú sme ochotní sa zasadzovať do krajnosti.

Poctivo hľadať pravdu dá poriadne zabrať a nájsť ju vyžaduje poriadnu dávku sebapoznania.
Dinosaurí mechanizmus

Očkovanie, testovanie, prítomnosť smrti, zdravotnícke kapacity na pokraji možností, neexistujúci lieky, lockdown, existenčné ekonomické ohrozenia, izolácia, samota a mnoho iného sa denne dotýka hraníc našich krehkých bublín. Automatickou reakciou voči týmto nepríjemným informáciám je ich obrana, ktorá znamená ochranu nášho „holého“ života. Ak sa nevieme efektívne vysporiadať s neistotou, strachom, nevedomosťou alebo máme problém čeliť zmenám a prispôsobovať sa im, potom budeme všetky informácie, ktoré náš vnútorný pokoj narúšajú, ignorovať, popierať či spochybňovať.

Pri stretnutí s neznámym, potencionálne ohrozujúcim človekom, informáciou, skúsenosťou, použijeme svoje preferované obranné mechanizmy. Tie majú za cieľ chrániť náš „vnútorný pokoj“. Aktivujeme ich v situácii, keď cítime neistí a plávame na vlne stresovej reakcie.

Automatickou reakciou v takej situácii je prastarý „dinosaurí mechanizmus“ primárnej odpovede na ohrozenie s názvom „útok alebo útek“. Každý z nás sme disponovaní či naučení preferovať jeden z nich. Potom naše správanie v realite môže vypadať ako ignorancia nariadení, popieranie existencie vedeckých dôkazov, ale aj ironizovanie či agresívne komentáre na sociálnych sieťach. Je totiž oveľa náročnejšie konfrontovať našu bublinu s externými „narušiteľmi pokoja“ a otvoriť sa skúmaniu a rozširovaniu našej subjektívnej vnútornej krajiny, než sa nechať viesť pravekými reakciami prinášajúcimi okamžité uvoľnenie vnútorného napätia.

Moderná doba si žiada moderné riešenia

Pri hľadaní optimálneho fungovania v našich bublinách potrebujeme v prvom rade spomaliť a nabrať tak pevnejšiu pôdu pod nohami. Spomalenie totiž nášmu mozgu dáva informáciu, že máme veci pod kontrolou a umožňuje nám uvedomelejšie rozhodovanie. Spomalenie nám umožní reflektovať to, čo sa deje v nás a odkiaľ sa to v nás zobralo. Naše reakcie následne pramenia z tých centier v mozgu, ktoré sú zodpovedné za racionálne uvažovanie a nie len za reaktívne emocionálne správanie.

K názoru je totiž potrebné dospieť, nie si ho len utvoriť.
Nástroje, ako kultivovať naše bubliny
Pestujme láskavé chápanie seba samého

Prejavenie pochopenia voči vlastným emóciám a myšlienkam v situáciách ohrozenia, ich normalizácia a prijatie, nám vytvorí bezpečnú bázu pre stretnutie sa s novým, nepoznaným, nebezpečným. Tento postoj nám napokon pomôže vnímať svoje vnútorné strachy a čeliť im. Umožní nám to dokonca spoznávať seba samého v tom, ako reagujeme a aké stratégie preferujeme pre obranu našej bubliny.

Buďme si vedomí vlastného subjektivizmu a jeho vplyvu na nás

Reflektovanie toho, ako sa naše názory utvárajú a aký príbeh sa za nimi skrýva, nám pomôže porozumieť našim reakciám. Otvorí nám to cestu k chápaniu toho, že veci môžu byť aj inak, než ako ich vnímame my. Naučme sa pochybovať o vlastnej pravde s cieľom jej kryštalizácie. Buďme otvorení voči názorom iných a zamerajme sa na ich prínos, vyhľadávajme názorovú rôznorodosť a skúmajme ju.

Názory si vytvárajme pomalšie a uvedomelejšie

Ak nemáme na niečo dôležité odpoveď a chýba nám poznanie, často nás prepadnú pocity neistoty a tie nás ženú urobiť si o danej veci rýchly určujúci názor. Takto však vnikajú mnohé chyby v usudzovaní až dramatické omyly. Doprajme si preto dostatok času na skúmanie reality, zhromažďujme informácie, rozprávajme sa s inými, načúvajme odborným autoritám. K názoru je totiž potrebné dospieť, nie si ho len utvoriť.

Buďme si vedomí na čo sme odborníci a kde sú hranice nášho poznania

Majme dostatok pokory uznať si, kde začína a kde končí naše poznanie. Viac načúvajme ako hovorme, buďme striedmi v absolutistických vyjadreniach a otvorme sa pre výnimky z pravidiel. No a neposlednom rade, viac študujme z relevantných zdrojov ako podávajme ďalej neoverené správy.

Sebareflexia je základom sebapoznania

To, ako sa staviame k realite, v ktorej žijeme, v mnohom odráža našu schopnosť pracovať sami so sebou a vnútornými životnými princípmi utvárajúcimi našu subjektívnu pravdu. Ak si nie sme vedomí princípov utvárania subjektívneho vnútorného sveta ľudskej duše, „ohýbame“ všetko, čo k nám zvonku prichádza tak, aby sa naše „pokojné vody“ subjektívnej pravdy nenarušili. Pokúsme sa túto situáciu, ktorej čelíme využiť ako nástroj na zlepšenie našej sebareflexie a kultivovanie života v našich bublinách.

Článok bol uverejnený v denníku Štandard

Autorka: Denisa Zlevská

Autorka: Denisa Zlevská

 
Denisa Zlevská je zakladateľkou a koordinátorkou projektu Vzťahovo a partnerskej hry DUET. Ako psychologička a lektorka sa vo svojej praxi dlhodobo venuje témam medziľudských vzťahov v partnerstvách, manželstvách i rodinách. Založila a riadi poradenské Centrum pre tréning a rozvoj, kde poskytuje poradenstvo pre páry i individuálnych klientov. Jej cieľom je pomáhať rozvíjať vnútorný potenciál človeka, umožniť mu realizovať dôležité zmeny a prežívať život naplno v harmónii so sebou i vo vzťahoch.