Denne prežijeme desiatky emócii. Už my dospelí máme niekedy problém ich uniesť a spracovať. A čo naše deti? Očakávame od nich, aby to „dali“, dokonca (ruku na srdce) často sa hneváme, keď tomu tak nie je. Chceme od nich to, čo sami tak jednoducho a galantne nezvládame.

Motívom môže byť fakt, že emócie sú nákazlivé. Ak naše dieťa prežíva smútok, sme aj my smutní a chceme, aby sa radovalo. Jeho smútok tak spôsobuje nepohodu nielen jemu, ale aj nám. A to prirodzene chceme všetci čo najrýchlejšie harmonizovať.

Ako harmonizovať prežívanie detí bez toho, aby sme sami strácali pôdu pod nohami?

V prvom rade premeňme postoj k emóciám ako takým. Prijmime, že sú tu, budú tu a patria do života. Toto nám mnoho uľahčí. Ak ich budeme brať ako súčasť, potom ich nemusíme „prehliadať“, „rýchlo upratovať“, potláčať a ktovie čo ešte. Vtedy budeme našim deťom v ich prežívaní oporou a pomôžeme im zvládať ich emócie.

Keď naše deti prežívajú akúkoľvek intenzívnu emóciu, nemá zmysel im niečo vysvetľovať alebo sa s nimi hádať či presviedčať ich. Racionálne uvažovanie je totiž vtedy akoby “vypnuté”. Dieťa v emócii nemá prístup k racionálnym častiam mozgu a má pocit, že v tej emócii zotrvá večne. Nedokáže prijímať nové informácie, pretože všetku svoju energiu sústreďuje na spracovanie aktuálnej intenzívnej emócie.

Uvedomenie si toho, že dieťa je zaplavené emóciami a nie je schopné racionálne premýšľať, veľmi pomáha vyberať prvé reakcie voči nemu. Tlak na „racio“, poukazovanie na chybu, hľadanie vinníka, vysvetľovanie, presviedčanie, hľadanie riešenia či ponúkanie – hoci aj dobrých – rád, žiaľ nefunguje. Dokonca môžu byť zraňujúce, nakoľko prehlbujú zaplavenie aktuálnym pocitom, ku ktorému pridávajú pocit nepochopenia a opustenosti prameniace z vašej neadekvátnej reakcie.

Predskokanom odpovede na uvedenú otázku je apel na vlastné upokojenie. Len pokojný rodič môže pomôcť vytvoriť pokoj v emocionálne náročnej situácii dieťaťa. Spomeňte si na „nákazlivosť“ emócií, o ktorej sme písali vyššie.

Napokon potrebujeme pomôcť dieťaťu “stabilizovať” jeho prežívanie, respektíve mu potrebujeme pomôcť “vrátiť do reality” či “znovunadobudnúť pôdu pod nohami”. To môžeme efektívne (bez poškodenia nášho vzťahu) urobiť jedine tým spôsobom, že voči nemu prejavíme súcit, pochopenie prežívania i “dovolenie” prežívať to, čo prežíva.

Následne s pokojom začnime verbálne opisovať to, čo vidíme, ako sa cíti a čo prežíva. Dajte bokom dobré rady či riešenia, ešte neprišiel na ne ten správny čas. Namiesto zisťujúcich otázok: „Čo sa ti stalo? Alebo „Prečo si…?“, skúste vyjadrenia ako: „Rozumieme, že je to pre teba náročné.“ Alebo: „To je v poriadku, spolu to zvládneme.“ Súcit a empatia v týchto situáciách robia veru divy, vyskúšajte. Niektoré deti sú prístupné na dotyk či objatie, iné potrebujú súkromie a čas.

Emocionálne prepojenie s dieťaťom je základom bezpečia, ktoré potrebujeme na to, aby sa nám „vypol alarm“ zapnutý dôsledkom zaplavujúcich emócií. Iba alarm v pozícii „off“ je cestou k tomu, aby sa aktivizovali tie centrá mozgu, ktoré sú schopné racionálne uvažovať či tvoriť.

Skvelou prevenciou, ktorá vám pomôže zvládať emocionálne náročné situácie, je otváranie témy emócií vtedy, keď nie sú prítomné. Ako sa hovorí: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“, resp. ľahšie. Takáto prevencia by mala obsahovať nácvik pomenúvania emócií v rodine, učenie sa prejaveniu empatie a súcitu, ale aj tréning prejavenia emócií „primeraným“ spôsobom, hľadanie nástrojov podpory, nácvik relaxačných techník či techník dýchania a uvoľnenia.

Jedným z takýchto tréningov je aj naša rozprávková adventná výzva, ktorá vás prevedie štyrmi základnými emóciami: smútok, hnev, strach a radosť. Pomocou príbehov otvoríte vo vašej rodine tému emocionality, spoznáte sa a nájdete spôsoby, ako ich zvládnuť.