fbpx
RODINA
Rodinný kRok: Slovo formuje to, kým sa stanú naše deti. Ako ho múdro používať?
Denisa Zlevská, psychologička a zakladateľka projektu Vzťahovo

5. máj 2021

Dnes by som sa rada spolu s vami zamyslela nad tým, ako používať slová. Ja sama, ako psychologička, používam slovo ako svoj hlavný pracovný nástroj. Niekedy slová formulujem do otázky, inokedy oznamovacími vetami opisujem počuté či adresujem obsahy, ktoré sa rodia v mojej mysli. Starostlivo zvažujem, ako poukladám slová do viet a dbám na to, aby sme sa s mojimi klientmi čo najpresnejšie pochopili. Dokonca si overujem, čo s nimi moje slová urobili a či im vôbec boli užitočné.

Slová v nás totiž vynárajú spomienky a vyplavujú pocity. Slová sú to, čo si pamätáme, čo nás teší i bolí. Slovami opisujeme kto sme i kým sa chceme stať. Hra slov a ich významov utvára našu identitu. Len si spomeňte na situácie, keď vám ktosi adresoval slová, ktoré zneli vo vašej pamäti dlhé roky – niekedy to boli slová povzbudenia, uznania, inokedy slová hodnotenia, odsúdenia. To, ako sme ich počuli, v nás zrodilo bolesť či radosť. To, ako sme im porozumeli nám dodalo motiváciu alebo nás o ňu obralo a my sme ustrnuli na bode mrazu.

Dva nástroje výchovy
Vo výchove sú dva nástroje, ktorými ovplyvňujeme naše deti – slovo a konanie. Ak sú oba v súlade, vysielame do priestoru pieseň, ktorá ladí a hladí. Ak nie sú, tak tóny neladia a zneje disharmónia, ktorá reže uši a spôsobuje v duši chaos. Okrem toho, že slovom deti formujeme, sme to my dospeláci, kto ich učí rozprávať, čítať, písať – kto im odhaľuje význam slov i to, ako sa používajú.

Určite poznáte časté výchovné zvolanie: „Váž slová!“ Ja si ho dosť dobre pamätám z puberty, obdobia, kedy sa mladí učia slovami formulovať svoje názory. Toto zvolanie by som rada dnes adresovala nám všetkým, ktorí často používame slová v hesle: „ako mi ústa narástli“. Hovoríme akosi automaticky a pritom nezvažujeme obsah, spôsob prevedenia ani adresáta a dopad slov na neho. Pozývam vás pozrieť sa do svojho každodenného slovného repertoáru. Nebojte sa, nemám v úmysle spytovať vám svedomie. Chcem vás vyzvať k tomu, aby ste si urobili „slovný audit“ a vedome obohatili svoj slovník o určitý druh vyjadrení, ktoré prinášajú pozitívne emócie a s nimi aj životnú spokojnosť.

Slovo, ktoré vysielame do priestoru vzťahu je dôležitým stavebným materiálom, od ktorého záleží kvalita našich vzťahov.
Povzbudenie dodáva silu zvládať problémy
Slová povzbudenia sú dôležité v situáciách, kedy sa druhá strana necíti dosť kompetentná zdolať nejaký problém. Často nás však práve tieto situácie dostávajú do rozpakov a nevieme čo povedať. Chceme priniesť úľavu, no namiesto toho počujeme, ako náš hlas vypúšťa frázy ako: „Neboj, to dáš!“, „Bude dobre.“ A podobne. Skúsme tieto frázy obohatiť o jednu drobnosť a urobme z nich povzbudenia, ktoré majú silu. O akú drobnosť?

Spomeňte si na situácie, kedy v minulosti sa človek, ktorého chcete povzbudiť, ocitol v náročnej situácii a zvládol ju. Ak ste toho boli svedkom alebo situáciu dobre poznáte, skúste sa zamyslieť, vďaka akej silnej stránke, zručnosti, vedomosti dotyčný náročnú situáciu zdolal.

A napokon k tomu pôvodnému: „Neboj, to dáš,“ pridajte: „pamätám si, ako si bol v podobnej situácii – opíšme túto situáciu z minulosti – a vďaka tvojej – pridajme konkrétnu zručnosť, skúsenosť, talent – si ju bravúrne zvládol.“ A ak by ste mali chuť, položte otázku: „Čo potrebuješ na zvládnutie terajšej situácie, ktorou prechádzaš? Môžem ti s tým nejako pomôcť?“

Ocenenie motivuje k napredovaniu

Slová ocenenia sú ako motory, ktoré nás dokážu rozhýbať vpred. Pri nich je dôležité, aby boli adresné a konkrétne. Ocenenie typu: „Si fajn človek.“ Alebo: „Si šikovná.“ – nie sú tým, čo spĺňa spomínané kritériá. My však navôkol adresujeme, ale aj nám sú hovorené, najmä tieto milé, no nič nehovoriace vety.

Skúsme radšej formulovať ocenenie tak, aby v ňom bolo viditeľné, čo sme si všimli ako ocenenia hodné a čím nás to pozitívne prekvapilo. Napríklad: „Dnes ma veľmi potešilo, že si poupratoval hračky. Namiesto naháňania za upratovaním sme si mohli užiť pekný spoločný rozhovor.“ Alebo: „Dobre mi padlo, že si zobral deti zo školy a vytvoril si mi tak priestor na to, aby som si mohla zacvičiť.“ Bonusom potom môže byť otázka: „Čo môžem ja urobiť pre teba?“

Ďalším kritériom ocenenia, ktoré motivuje k napredovaniu je oslovovanie tých vecí, ktoré dotyčný zlepšil, naučil sa, zmenil – teda toho, čo je dnes inak, lepšie, než tomu bolo predtým. Aby sme takéto ocenenia mohli dávať, potrebujeme vnímať progres v tom, o čom sa dotyčný usiluje. Tak napríklad: „Vidím, že tvoja známka z matematiky je lepšia než tomu bolo minule, gratulujem.“ Dôležité v tomto prípade je napomôcť ocenenej osobe naformulovať, vďaka čomu sa zlepšila. Položme preto otázku: „Vďaka čomu sa ti známku podarilo zlepšiť?“ Alebo: „Čo si robil inak, že sa to tentoraz podarilo?“ Odpoveďou na tieto otázky budú zaujímavé príbehy zmeny a nových zručností.

Vo výchove sú dva nástroje, ktorými ovplyvňujeme naše deti – slovo a konanie. Ak sú oba v súlade, vysielame do priestoru pieseň, ktorá ladí a hladí. Ak nie sú, tak tóny neladia a zneje disharmónia, ktorá reže uši a spôsobuje v duši chaos.
Vďačnosť vyslobodzuje z nárokov

Cnosť vďačnosti je fenoménom, ktorý nás formuje v najhlbších štruktúrach vedomia. Často totiž padáme do toho, že všetko je automatika a dokonca, ak niečo chýba, zlostíme sa a nárokujeme si to. Ak sa na to pozrieme očami krehkosti bytia, tak žiaľ nič nie je nárokovateľné a nič nie je samozrejmé. Deň za dňom, výdych i nádych sú nezaslúženým darom, ktoré dostávame.

Často mávame pocit voči druhým, že sú povinní to či ono voči nám robiť a tak uspokojovať naše potreby. Málo si uvedomujeme, že je to ich ochota a láska, ktorú v každodennosti zažívame, nie ich povinnosť. Aby sme na tento fakt nezabudli, potrebujeme v sebe živiť vďaku. Nechajme v našich rodinách hojne zaznievať slová vďačnosti – od „obyčajného a jednoduchého“ ďakujem až po vyznania toho, čo pre nás druhý znamená a za čo všetko sme mu vďační.

Viete, čo je skvelé? Vďačnosť je stimul či motivátor rovnakého správania, ktoré nám bolo preukázané. Chceme sa odvďačiť, rozmnožiť dobro, ktoré nám bolo preukázane.

Odpustenie je cestou k dobrým vzťahom

Konflikty do našich vzťahov – v rodine, v práci, s deťmi – prichádzajú pomerne jednoducho. Stačí stret záujmov a nepochopenie je na svete. Súčasťou riešenia takýchto situácií je aj odpustenie. Slovné spojenia: „Odpusť mi.“; „Odpúšťam ti.“ asi každý z nás už niekomu adresoval a zrejme od niekoho aj prijímal. Rodičia sa snažia naučiť svoje dieťa umeniu odpúšťania tak, aby vedelo, kedy a ako používať ono známe: „Prepáč!“ Hovorí sa, že je to jedno z „čarovných slovíčok“, ktoré buduje zdravé vzťahy. Ako ho s týmto cieľom používať?

Ono samotné prepáč na odpustenie nestačí. Potrebujete k nemu ešte pár ďalších vecí. V prvom rade uvedomenie si toho, že sa niečo stalo. Mnohí totiž ignorujú situáciu a jej dopad na vzťahy spôsobom: „Nič sa nestalo! Ideme ďalej.“ Druhou dôležitou vecou je jasné uvedomenie si, aké potreby a hodnoty boli narušené, aké dohody a pravidlá neboli dodržané. Napokon je potrebné si premyslieť, ako by ste radi podobnej situácii predišli a pripraviť sa na prijatie dohody o novom správaní. K tomu často potrebujeme za hrsť osobnej pokory a konkrétny krok v ústrety tomu druhému – k partnerovi, dieťaťu, ktorému sme ublížili. Napokon pripravte priestor pre spoločný rozhovor, odložte invektívy, hodnotenie, posudzovanie a dobré rady. Hovorte za seba, o vašom uhle pohľadu. Vystríhajte sa postoju, že viete ako veci boli a ako majú byť. Buďte otvorení načúvať a to aj bolestivým informáciám, nesúhlasu, či iným názorom. Uznajte si čo nebolo správne a majte odvahu povedať do očí: „Prepáč.“ I darovať ono: „Odpúšťam ti.“

Posledným krokom procesu odpustenia je dospieť k dohode ako budete nabudúce postupovať inak a dodržať ju. Konflikt je totiž vyriešený až vtedy, ak sa v budúcej situácii zachováme tak, ako sme sa dohodli. Tým predídeme opätovnému zraneniu a dáme činom najavo, že nám na vzťahu s tým druhým záleží. Ak sa teda pohádame kvôli neuprataným topánkam, dajme ich nabudúce tam, kam patria. Ak vznikne konflikt kvôli tomu, že sa nepočúvame, odložme mobily a venujme si nerušenú pozornosť.

Vďačnosť je stimul či motivátor rovnakého správania, ktoré nám bolo preukázané. Chceme sa odvďačiť, rozmnožiť dobro, ktoré nám bolo preukázane.
Slovo ako dôležitý stavebný materiál

Som na sto percent presvedčená, že slovo, ktoré vysielame do priestoru vzťahu je dôležitým stavebným materiálom, od ktorého záleží kvalita našich vzťahov. Ak by ste mali chuť siahnuť po krásnej inšpirácii pre rodiny – je tu pre vás rodinný kalendár kRok a sním 365 dňové dobrodružstvo za rodinným šťastím. Jedným z rituálov šťastia, ktorý sa vďaka nemu vo vašej rodine usídli, je aj oceňovanie. Práve k nemu v ňom nájdete nádherné nálepky, ktoré vám budú pripomínať čo dobré pre vás a vašu rodinu ktosi urobil.

Túto moju úvahu o moci slova by som rada ukončila myšlienkou, ktorá stojí za premýšľanie. Vraj pochádza z Talmudu, ktorý je jedným z najdôležitejších náboženských textov judaizmu. „Venujte pozornosť vašim myšlienkam, pretože z nich sa stávajú slová. Venujte pozornosť vašim slovám, pretože sa stanú činmi. Dávajte pozor na svoje činy, pretože sa stanú návykmi. Venujte pozornosť svojim zvykom, pretože sa stanú vašou bytosťou – vašim ja.“

Článok bol uverejnený

Autorka: Denisa Zlevská

Autorka: Denisa Zlevská

 
Denisa Zlevská je zakladateľkou a koordinátorkou projektu Vzťahovo a partnerskej hry DUET. Ako psychologička a lektorka sa vo svojej praxi dlhodobo venuje témam medziľudských vzťahov v partnerstvách, manželstvách i rodinách. Založila a riadi poradenské Centrum pre tréning a rozvoj, kde poskytuje poradenstvo pre páry i individuálnych klientov. Jej cieľom je pomáhať rozvíjať vnútorný potenciál človeka, umožniť mu realizovať dôležité zmeny a prežívať život naplno v harmónii so sebou i vo vzťahoch.