Aj tento rok sme sa u nás v krajine vzťahov rozhodli oslavovať krásu a hodnotu partnerských vzťahov. Príležitosťou na to je aj prebiehajúca kampaň s názvom Národný týždeň manželstva, ktorá štartuje sviatkom zamilovaných, na Valentína. Keďže jej tohtoročnou témou je manželský trojuholník, chceme vám priniesť tri témy, ktoré obohatia a posilnia vaše partnerské vzťahy.

Tento seriál sme nazvali – uznávam – trochu provokačne: Do trojky. Chcela by som vám v ňom predstaviť tri balvany, ktoré vstupujú medzi jeho a ju a tak vytvárajú manželský trojuholník. Pomôžem si myšlienkou anglického spisovateľa a básnika Richarda Aldingtona, ktorý hovorí: „Na ceste k ozajstnej láske ležia tri veľké balvany, ktorými sú egiozmus, ješitnosť a žiarlivosť. Kým ich neodvalíš na stranu, nedostaneš sa dopredu.“

Prvý balvan, ktorý by som rada s vami odvalila je žiarlivosť. Téma žiarlivosti je stará ako ľudstvo samo. Niektorí dokonca hovoria, že keď sa zrodila láska, súbežne s ňou prišla na svet aj žiarlivosť. Ona, spoločne s láskou, inšpiruje básnikov, dramatikov, maliarov i sochárov už stáročia. Táto téma zostala živou aj v našej modernej dobe. Otázka žiarlivosti nie je cudzou asi nikomu z nás. Určite sme si už každý položili otázku, či sme skutočne jedinečne milovaný druhou osobou, alebo sme sa ocitli v dileme o tom, či môžeme bezvýhradne dôverovať partnerovi či partnerke.

Mnohí sa ma pýtajú: „Čo je to vlastne žiarlivosť?“ Definícií žiarlivosti je skutočne mnoho. Jednu z nich som našla aj v psychologickom slovníku. Tam ju definujú ako formu úzkosti vznikajúcu z pocitu emocionálnej neistoty vo vzťahu a strachu zo straty milovanej osoby. Anglický historik James Anthony Froude hovorí, že: „Žiarlivosť je nedostatok úcty k osobe, ktorú milujeme“ a francúzsky spisovateľ André Gide dodáva: „Žiarlivosť nie je veľká láska, ale nedostatok úcty k sebe.“ Žiarlivosť je v podstate strach z opustenia, zo straty osoby, na ktorej sme emocionálne závislí. Ak sa nad týmito definíciami zamyslíme hlbšie, tak nám z toho vychádza, že v skutočnosti má žiarlivec strach o seba, nie o toho druhého, hoc deklaruje čosi úplne opačné.

Prirodzenú žiarlivosť si viac alebo menej prežije asi každý. Už v detstve deti žiarlia na svojho súrodenca alebo niekoho iného, u koho majú pocit, že im „berie maminku“. Je to celkom prirodzené, pretože deti sa boja, že ich mama opustí, prípadne bude uprednostňovať niekoho iného a práve ona je ich celý svet. Už niekde tu – ak my rodičia túto etapu vývinu dieťaťa neuchopíme celkom šťastne – sa rodí vnútorný pocit samoty či prežívania sveta ako nebezpečného miesta.

Samozrejme samotný strach zo straty intímneho partnera prichádza až v dospelosti či v puberte. V období prvotnej zamilovanosti môže byť tento pocit veľmi intenzívny, no neskôr by mali prirodzene vystúpiť do popredia iné kvality vzťahu – spoločné prežívanie radosti, vzájomné porozumenie, hlbšie spoznávanie sa a pod. Ak sa táto premena neudeje a žiarlivosť „lomcuje“ s človekom pridlho, pôsobí na partnerský vzťah absolútne deštruktívne.

Vyznania typu: „Si všetko, čo mám. Bez teba by som nedokázal/a existovať. Umriem, ak ma opustíš. Si celý môj život.“ – možno znejú romantiky, no ak sa stanú realitou, zneslobodňujú partnera. Žiarlivec často emocionálne vydiera a snaží sa viesť „uzavretý vzťah“ voči okoliu obmedzovaním sociálnych kontaktov. Často zneje: „Ty ma dostatočne neľúbiš, ak nechceš byť stále so mnou.“ Zasahuje do denného plánu partnera, rozhoduje za neho, má majetnícke sklony, akoby partner nebol samostatnou bytosťou. Dokonca poukazuje na to, ako partner tieto „služby“ od neho potrebuje, lebo je neschopný existovať samostatne. Ponižovanie, kritika a provnávanie, podozrievavosť, kontrola sú dennými rituálmi v žiarlivostnom vzťahu.

Rozlišujeme reaktívnu, úzkostnú a kompulzívnu žiarlivosť. Reaktívna žiarlivosť je prežívaná ako hnev a rozrušenie žiarlivca, keď jeho partner bol skutočne emocionálne alebo sexuálne neverný. Kompulzívna, tzv. nutkavá žiarlivosť, poukazuje na výraznú snahu žiarlivca zabrániť kontaktu svojho partnera s jednotlivcami opačného pohlavia. Úzkostná žiarlivosť zase súvisí so stálym premýšľaním a predstavách o partnerovej nevere, nasledovanej pocitmi úzkosti, podozreniami, obavami a nedôverou. V porovnaní s reaktívnou žiarlivosťou, ktorá je odpoveďou na aktuálne ohrozenie, sa môžu kompulzívna a úzkostná žiarlivosť objaviť aj pri absencii reálneho rivala.

Kde je hranica medzi zdravou a deštruktívnou žiarlivosťou? Pre lepšie pochopenie tejto hranice a s ňou spojeným rizikom, si pomôžem výrokom španielskeho spisovateľa Miguela de Cervantes Saavedra, ktorý napísal: „Žiarlivosť nikdy neponechá rozumu toľko voľnosti, aby videl veci tak, ako skutočne sú.“ Normálna žiarlivosť predstavuje reakciu na skutočné ohrozenie vzťahu a vlastnej sebaúcty spôsobenú prítomnosťou reálneho rivala a s pokusmi vyrovnať sa s následkami emocionálneho a vzťahového ohrozenia. Je prirodzenou a často prvou reakciou v týchto zložitých situáciách. Avšak ako som už spomínala, práve absencia skutočného rivala, bludné predstavy o nevere a z toho prameniace paranoidné zmýšľanie i správanie, sú jedným z kritérií abnormálnej žiarlivosti. Snahou paranoidného myslenia i konania jedného z partnerov je deklarovaná túžba „udržať lásku pri živote“, no dôsledkom je často úplná devastácia vzťahu i partnera. Výsledkom takéhoto správania je teda pravý opak – realita o láske, vzťahu, dôvere, slobode sa stráca vplyvom pokrivenej optiky žiarlivca. Takéto vzťahy je veľmi náročné „opravovať“ alebo v nich znovunadobúdať odvahu „skúsiť to znova“.

Vždy sú to veľmi smutné príbehy, kedy sa z lásky stalo peklo. Spomínam si na opisovanie ťažkých hádok kvôli žiarlivosti jedného z partnerov, dokonca aj násilia, ktoré vyvstalo z nedôvery, či opisy všakovakej kontroly telefónov, SMS, mailov i reálneho sledovania partnera, či podrobovania ho tzv. manipulatívnym „skúškam lásky“. Stretávam sa však aj s klientami, ktorí reálne zažili opustenie alebo neveru a to ovplyvnilo ich ďalšiu schopnosť budovať nové vzťahy. Vplyvom tohto zážitku sa stali oveľa citlivejšími na podnety z externého prostredia, či správaním ďalšieho partnera priamo vo vzťahu.

Nedá sa mi nespomenúť aj to, že žiarlivosť sa často vyskytuje vo vzťahoch ako tzv. cirkulárne správanie keď jeden z partnerov vysiela vedome či nevedome podnety, ktoré u druhého partnera vyvolávajú strach z opustenia. Druhý z partnerov na ne reaguje tým, že si vytvára predstavy o opustení a jeho príčinách i dôsledkoch a nakoniec koná tak, že znovu dáva partnerovi dôvod pre jeho snahu oslobodiť sa z obmedzujúceho vzťahu. No a takto sa tento kruh, spočiatku nevinný, zužuje a dusí lásku medzi partnermi, čo nakoniec spôsobí rozpad vzťahu, a teda obávané opustenie, či nevera zo strany partnera/ky skutočne nastane.

O tom, že takéto správanie nie je zlučiteľné s uspokojivým dlhodobým partnerským vzťahom niet pochýb. Ako však chápať to, že niekto môže takto správať? Žiarlivci sa vo svojom vnútri cítia nemilovaní. Stále pochybujú o láske partnera voči nim. Hlavnou príčinou je, že sa sami nemajú radi. Ich neschopnosť akceptovať samých seba, nedôvera v to, že sú hodní lásky a úcty, je hlavnou príčinou ich žiarlivého správania. Žiarlivý partner si nedokáže predstaviť, ako by s ním niekto mohol udržiavať blízky vzťah. Strach z opustenia a nízke sebavedomie postupne vedie k tomu, že – podobne ako je to pri iných závislostiach -, sa človek stáva závislým na svojom partnerovi a jeho uisťovaní o tom, že ho neopustí, že nikoho iného nemá, že ho miluje a znamená pre neho všetko. Toto sa podčiarkuje neustálym vyžadovaním rôznorodých dôkazov lásky, ktoré môže prerásť všetky prirodzene zdravé hranice.

Hovorí sa, že správanie predchádza myšlienka. Je preto veľmi užitočné reflektovať i zvládať vlastné myslenie o vzťahu, o partnerovi a napokon konať podľa toho, čo chceme skutočne dosiahnuť. Toto je dôležité preto, aby sme sa zbytočne nedostali do zajatia našich predstáv a myšlienok, ktoré nás napokon uzavrú pred pravdou do pseudoreality. Nemalým kúskom k pohode vo vzťahu prispieva aj obojstranne úprimná a otvorená komunikácia o akýchkoľvek pochybnostiach vznikajúcich vo vzťahu či iných partnerských problémoch.

Prvým dôležitým krokom je teda práca na sebe. Druhým krokom je neustála práca na partnerskom vzťahu. Najužitočnejšie je vkladať energiu do budovania dôvery vo vzťahu, do definície vyhovujúcich pravidiel spolunažívania, či do aktívneho prežívania spoločných hodnôt partnerov.

Ak tento model fungovania vo vzťahu nie je funkčný a žiarlivosť už nadobro zamorila „vzťahové územie“, je nutné hľadať odbornú pomoc a to ak individuálne pre žiarlivého partnera ako aj pre toho, ktorý sa dostal do manipulatívnych spárov žiarlivostných scén. Partneri potrebujú nazrieť do toho, ako vytvárajú vzťahy, ako znášajú neistotu lásky a strach z opustenia i to, ako komunikujú svoje hranice či dokážu dávať slobodu a spolupracovať s rešpektom na denno-dennom fungovaní. V prípade, ak niektorý z partnerov nechce na riešení situácie spolupracovať, býva často jediným sebazáchovným riešením žiaľ už iba ukončenie vzťahu.

Zdroje:

Z manželskej poradne: Rozhovor o žiarlivosti

Chorobná žiarlivosť: Ako ju zvládnuť? Potrebuje môj partner pomoc?

Žiarlivosť ako dôkaz lásky alebo psychický problém?

Keď neveríme sebe, neveríme iným alebo koľko žiarlivosti znesie láska