Aj tento rok sme sa u nás v krajine vzťahov rozhodli oslavovať krásu a hodnotu partnerských vzťahov. Príležitosťou na to je aj prebiehajúca kampaň s názvom Národný týždeň manželstva, ktorá štartuje sviatkom zamilovaných, na Valentína. Keďže jej tohtoročnou témou je manželský trojuholník, chceme vám priniesť tri témy, ktoré obohatia a posilnia vaše partnerské vzťahy.

Tento seriál sme nazvali – uznávam – trochu provokačne: Do trojky. Chcela by som vám v ňom predstaviť tri balvany, ktoré vstupujú medzi jeho a ju a tak vytvárajú manželský trojuholník. Pomôžem si myšlienkou anglického spisovateľa a básnika Richarda Aldingtona, ktorý hovorí: „Na ceste k ozajstnej láske ležia tri veľké balvany, ktorými sú egiozmus, ješitnosť a žiarlivosť. Kým ich neodvalíš na stranu, nedostaneš sa dopredu.“

Druhý balvan, ktorý by som rada s vami odvalila je ješitnosť. Alebo, ak by sme to mali nazvať inými slovami, rada by som čosi poodhalila o ničivom dopade samoľúbosti a pýche v partnerskom vzťahu. Ide o podstate o neschopnosť zdravo uchopovať moc medzi ňou a ním a tým budovať rovnocenný vzťah.

Ješitnosť sa prejavuje zdôrazňovaním vlastných predností a snahou o to, aby ich ten druhý jasne vnímal a bezvýhradne ocenil. Ješitný človek potrebuje neustále adorovanie jeho osoby a chválu, pričom s kritikou do vlastných radov si nevie poradiť bez urazenia či hádky. Prednosť majú jeho názory a potreby pred potrebami toho druhého v páre, s chybami sa vyrovnáva len veľmi sťažka, ak vôbec.

Spokojnosť v partnerstve ovplyvňuje to, nakoľko partneri úprimne preukazujú jeden voči druhému úctu a rešpekt. Znamená to, že si jeden druhého vážia, majú potrebu vypočuť si názor svojej polovičky a sú dokonca otvorení sa týmto názorom nechať ovplyvniť pri rozhodovaní.

Vyššie spomínané výskumy preukázali, že medzi pohlaviami sú to skôr ženy, ktoré sa svojimi manželmi nechávajú ovplyvniť pri rozhodovaní a berú v úvahu názory i pocity partnera. Muži tento trend opätujú oveľa zriedkavejšie. V prípade sporu oveľa častejšie požívajú štyroch jazdcov (kritika, pohŕdanie a neúcta, obrana a výhovorky, vyhýbanie) vedúcich vzťah k Apokalypse, do záhuby.

Vedci zistili aj to, že najspokojnejšie a dlhodobo najstabilnejšie manželstvá sú tie, kde je manžel ochotný deliť sa s manželkou o moc a necháva jej podiel na rozhodovaní. Ak v takomto páre dôjde k sporu, manžel sa nesnaží prioritne presadiť svoj názor, ale aktívne sa usiluje o kompromis.

Už z vyššie načrtnutého opisu ješitnosti je nám nad slnko jasné, že žiť s niekým, kto si nevidí od nosa nie je med lízať. Kritika, snaha o zmenu, vyjasnenie sporných názorov či potreba dohody sú neuralgické body takéhoto spoločného života. Zaslepenosť vlastnou dokonalosťou snúbiacou sa so vzťahovačnosťou sú ručné brzdy v denno-dennom fungovaní vo vzťahu.

Dôsledkom takéhoto fungovania je buď boj o moc a neustále konflikty alebo chýbajúci rešpekt a strata blízkosti. Stratégia použitá v názve tohto blogu: „Nech je po tvojom miláčik“ – teda akési prispôsobovanie sa tomu dominantnejšiemu pre „pokoj v rodine“, má za následok vzdialenie sa jeden od druhého v snahe zachovať si aspoň v niečom vlastnú tvár.

Ak chceme ako tím prosperovať, je nutné, aby sme si vytvárali pozitívny obraz nášho partnerstva. Ten by sme mali stavať na poznaní silných stránok – jej i jeho. V partnerstve nie sme totiž konkurentmi. Ak sa nimi stávame, nič nedosiahneme a cieľ – byť spolu – minieme. Rola každého v páre je rovnako dôležitá. Bez nej by sme neboli tým, kým sme. Váženie si jeden druhého je základom bezpečia potrebného pre rast partnerov i pre partnerstvo ako také.

Okrem individuálnych silných stránok by sme si mali byť vedomí aj spoločnej sily, ktorá sa rodí z nášho jedinečného spojenia v manželstve. Nemusíme byť ako ostatní, a preto sa snažiť po nich opakovať. Stačí, ak si budeme vedomí toho, kým spolu sme a ako to môžeme využiť pre nás i pre ostatných naokolo. Iba tak naše partnerstvo nestratí svoju jedinečnosť a poslanie.

Spätná väzba má svoje nezastupiteľné miesto vo vzťahu. Vďaka nej sa hýbeme vpred a zlepšujeme sa. Aby bola účinná, je potrebné starostlivo voliť spôsoby, ako ju dávať. Pokúsme sa vypustiť túto aktivitu v konfliktoch a situáciách, kedy jeden z nás prežíva emócie smútku, strachu či hnevu. Rýchlou spätnou väzbou vtedy nič nedosiahneme, iba ak obranu či útok. Tie nás napokon od seba vzďaľujú a vyžadujú si ďalšie úsilie na zmierenie, ktoré sme mohli investovať do riešenia problému alebo prekonávania prekážky.

Poskytovateľ spätnej väzby by mal hovoriť za seba – je to totiž jeho pohľad a nie vševediaca jediná pravda. Mal by si byť vedomý, že aj ten druhý má svoj pohľad, svoje motívy i úmysly. Je dôležité jasne pomenovať pocity, ktoré situácia či správanie toho druhého v nás vyvoláva. Spätná väzba by sa mala držať striktne správania a nemala by skĺznuť do hodnotenia osoby. Jej výsledkom by mala byť formulácia žiadanej zmeny a návrh dohody, ktorá by mohla byť riešením. Efektívna spätná väzby by teda mala mať presah do toho, ako sa budeme nabudúce správať a za čo prevezmeme zodpovednosť.

Spoločný život je popretkávaný množstvom rôznych – vážnych i menej závažných – rozhodnutí. Niekedy rozhodujeme spoločne, inokedy sa musíme spoľahnúť na našu polovičku. O dôležitých veciach rozhodujme spoločne tak, že budeme akceptovať jedinečné spôsoby, ako sa rozhodujeme. Niekto z partnerov je viac intuitívny, niekto analytický. Ani jeden zo spôsobov nie je nesprávny a je užitočné využiť oba pre spoločný cieľ, ktorým je dobré rozhodnutie.

Sú situácie, keď prenecháme rozhodovanie na jedného z partnerov. Niekedy z praktických dôvodov, časových či kvôli tomu, že sa ten druhý téme rozumie viac ako my. Aj za toto prenechanie potrebuje ten, kto tak konal, niesť zodpovednosť – veď aj to je rozhodnutie. S rozhodnutím potom ide ruka v ruke spoločné znášanie dôsledkov, a to tak v časoch, keď sa nám vydarí, i v časoch, keď ním trafíme mimo. Nie je teda na mieste hľadať vinníka, ale skôr poučenie a nové riešenie.

Kľúčovou zručnosťou potrebnou pre naše “my” je aj schopnosť ustúpiť či vzdať sa niektorých našich predstáv. Nemýľme sa, nemyslím tým stratu seba samého či akúsi slepú poslušnosť. Mám na mysli skrotenie vlastnej ješitnosti, ktorá nás ženie presadzovať svoje názory a potreby na úkor spoločného dobra. Pre spokojné partnerstvo potrebujeme uprednostniť v kľúčových situáciách spoločného života naše „my“ pred „ja“, teda našu tímovosť pre našou sebestrednosťou.

Zdroje:

Z psychologickej poradne: Cesta od JA k MY

Sedm principů spokojeného manželství