Aj tento rok sme sa u nás v krajine vzťahov rozhodli oslavovať krásu a hodnotu partnerských vzťahov. Príležitosťou na to je aj prebiehajúca kampaň s názvom Národný týždeň manželstva, ktorá štartuje sviatkom zamilovaných, na Valentína. Keďže jej tohtoročnou témou je manželský trojuholník, chceme vám priniesť tri témy, ktoré obohatia a posilnia vaše partnerské vzťahy.

Tento seriál sme nazvali: Do trojky. Chcela by som vám v ňom predstaviť tri balvany, ktoré vstupujú medzi neho a ňu a tak vytvárajú manželský trojuholník. Pomôžem si myšlienkou anglického spisovateľa a básnika Richarda Aldingtona, ktorý hovorí: „Na ceste k ozajstnej láske ležia tri veľké balvany, ktorými sú egiozmus, ješitnosť a žiarlivosť. Kým ich neodvalíš na stranu, nedostaneš sa dopredu.“

Posledný – tretí – balvan, ktorý by som rada s vami odvalila je egoizmus. Hovorí sa, že čím harmonickejší je vzťah medzi partnermi, tým tesnejšie sú city, myšlienky a konanie partnerov. Čím viac sú tieto elementy vzájomne prepletené, tým viac partneri prežívajú úžitok ich spoločného bytia namiesto egoistického účtovania. Práve ono účtovanie je cestou do pekla.

Vzťahová kalkulačka

Počítanie toho, čo kto dal, mal dať a nedal je zabijak lásky. Táto jednoduchá kalkulácia totiž nedokáže obsiahnuť komplexnosť partnerského vzťahu. Často sa k nej uchyľujeme v situáciách napätia či vtedy, keď prežívame frustráciu alebo samotu. Zúfalo sa snažíme uchopiť rovnováhu toho, čo sme dali a čo žneme. To však – hlavne v partnerských krízach – nie je možné a vždy budeme cítiť krivdu nespravodlivosti.

Zrelá láska nás upriamuje na iný rozmer lásky, než je ten matematický – na rozmer spontánneho i vedomého dávania a prijímania. Ukazuje sa, že šťastnejšie vzťahy sú tie, kde je rozmanitejší repertoár prijímania a dávania. Šťastní partneri sa cítia byť zodpovední za vzájomné uspokojovanie potrieb, konajú altruisticky a nie chladne vypočítavo, mysliac len na vlastné výhody.

View this post on Instagram

A post shared by Vzťahovo | Krajina vzťahov (@vztahovo)

Začarovaný kruh sebectva

Egoizmus alebo sebectvo vo vzťahu je cielené uplatňovanie osobných záujmov, nezohľadňujúce alebo málo zohľadňujúce záujmy toho druhého či tie naše spoločné. Anglický filozof Francis Bacon to vtipne popisuje výrokom: „Podpáliť dom, len aby som si mohol uvariť vajce, je charakter egoistu.“

Paradoxne – častým koloritom vzťahov, ktoré trpia egoizmom, je prílišná sebaobeta jedného z partnerov, ktorá prerastie cez sebazapieranie často až do sebapopretia. Toto prílišné prispôsobovanie sa a strata svojich záujmov napokon vzťahu ublížia.

Stratégie sebadarovania majú rôzne motivácie. Často pramenia z pošramoteného chápania lásky. Tej sme sa tak naučili rozumieť v našich primárnych rodinách. Tam sme sa naučili, že dávanie má prioritu pred prijímaním, že azda ono sebapotlačenie je znakom toho, že milujeme i toho, že budeme milovaní.

Naučili sme sa, že dať priestor inému je cesta k šťastiu nás samých. Toto je však z dlhodobého hľadiska neudržateľný koncept. Popieranie vlastných potrieb „pre lásku“ devastuje našu blízkosť a zasieva medzi nás pocit neprijatia až samoty.

Spolupráca na sebectve

Ak sa pre takúto vzťahovú matematiku predsa len rozhodnete (alebo v nej budete zotrvávať príliš dlho), napokon to budete len vy, kto bude dávať a iba vy budete strácať. Emocionálna frustrácia prerastie do vnútorného konfliktu, ktorý ak nezachytíte včas, prerastie do stavu, že si prestanete svojho partnera vážiť a čo je horšie, prestanete si vážiť seba samého.

Všetci určite chápeme, že ústupky a kompromisy ku každému vzťahu patria, ale tie obojstranné. Pokiaľ ustupuje celý život len jeden, vzťah nie je rovnocenný.. Dôsledkom dlhotrvajúcej prílišnej sebaobety je aj to, že privyknete svoju polovičku tomu, že jeho/jej potreby sú prvoradé. On/ona bude prirodzene očakávať ich naplnenie – „tak, ako doteraz“. Potláčaním seba totiž kolaborujete na tom, že egoizmus sa stane nešvárom i zdrojom konfliktov vo vašom vzťahu. Stratégia „aby dobre bolo“ napokon vytlačí lásku a neraz aj jedného z partnerov von zo vzťahu.

Ako nájsť stratenú rovnováhu

V láske sa vyskytuje paradox, že dve bytosti sa stávajú jednou, a predsa zostávajú dvomi. Zrelá láska je vzájomným spojením – avšak za podmienky – zachovania vlastnej integrity, vlastnej individuality oboch partnerov. Párová terapeutka Jolana Kusá v jednej televíznej relácii povedala, že partnerský vzťah neznáša sebectvo, neznáša egoizmus.
Nemôže byť len jeden človek centrom partnerstva. Tie centrá musia byť viaceré a tým centrom musí byť vzťah.

Zaujímavou inšpiráciou, ako milovať jeden druhého, sa nám môžu stať charakteristiky lásky podľa psychoanalytika Ericha Fromma. Ten chápe lásku ako umenie, ktorému sa potrebujeme neustále učiť. Zaujímavo, až úsmevne, podotýka, že väčšina ľudí vidí problém lásky predovšetkým ako problém, ako byť milovaný a už menej vníma lásku ako problém toho, či vie milovať.

Prvou charakteristikou zrelej lásky je dávanie sa. Mnohí si tento pojem zamieňajú s pojmom „vzdávanie sa niečoho“, a tak dávanie pociťujú ako „ochudobňovanie“. Samotným aktom dávania sa vo vzťahu však človek prežíva svoje vzťahové bohatstvo.

Partnerská úcta sa prejavuje v schopnosti vidieť druhého takým, akým je, byť si vedomý jeho individuality a integrity. Milovať niekoho znamená, že sa cítime s ním zjednotení, prijímame ho takého, aký je a nie takého, akého by sme ho chceli mať pre uspokojenie osobných potrieb.

Láska spočíva v aktívnej starostlivosti o život a rast toho, koho milujeme. Tam, kde tento záujem chýba, niet lásky. Tretím aspektom lásky je zodpovednosť. Ide o ako aktívnu partnerskú odpoveď na vyjadrené alebo nevyjadrené potreby milovaného človeka. Lebo, ak niekoho milujeme, záleží nám na tom, ako prežíva svoju životnú cestu. Život človeka totiž už totiž nie je len jeho vlastnou záležitosťou, ale našou spoločnou.

Človeka, ktorého nepoznáme, si nemôžeme vážiť. Preto zodpovednosť a starostlivosť musia byť vedené poznaním toho druhého. To je možné len vtedy, ak dokážeme nemyslieť len na seba, ale vidieť aj potreby a záujmy toho druhého. Úplné poznanie je možné dosiahnuť jedine v akte lásky, teda v samotnom spojení, ktoré prekračuje myšlienky a slová.

Verím, že som vás aspoň trochu presvedčila, že protipólom lásky sú egoizmus i prílišná sebaobeta – ako dve stránky jednej mince. Práve tieto sily ničia zdravie lásky. Nezabúdajme, že láska nie je stav, ale náš neustály rast a zmena. K tomu nám môžu byť inšpiráciou myšlienky Ericha Fromma o zrelej láske, ktoré som vám ponúkla. Pokúsme sa ich vniesť do našej vzťahovej reality. Prečo? Lebo, ak má byť láska zdrojom šťastia a nie sklamania, musí prebiehať medzi ľuďmi, ktorí vrastajú do jej podstaty, sú schopní láskou žiť.

Zdroje:

Erich Fromm. Umění milovat. Praha: Nakladatelství Josefa Šimona, 2008

Erich Fromm. Mít, nebo být?. Praha: Aurora, 2001